K biznisu ho priviedla nešťastná náhoda

Váš podnikateľský príbeh sa začal v Izraeli. Pracovali ste ako záhradkár a oberač paprík. Ako ste sa k tejto práci dostali? Rozmýšľali ste, v čom začať podnikať alebo vás k tomu viedlo niečo iné?

Keď som mal okolo 22 rokov, spôsobil som haváriu. Nikomu sa nič nestalo, ale vznikla veľká materiálna škoda. Zrátal som si, že kým ju splatím, musel by som byť dva roky bez kina, či bez piva. Nič iné by som nerobil, len splácal auto. Vtedy sa dalo dobre zarobiť v Izraeli. Keď som tam išiel, nevedel som ani jazyky, takže som sa učil počas toho, ako som zbieral papriky. Moja prvá veta bola „Can I have one beer please?“ (smiech)

Ako ste sa dostali k vášmu prvému biznisu v Izraeli?

Rozišiel som sa s priateľkou a nemal som kam ísť, tak som sa ubytoval v jednom prázdnom hosteli. Tam som naďabil na starého skrachovaného vojaka, ktorému ten hostel patril. Videl, že si po sebe vždy upracem, že sa starám, tak sa ma spýtal, či si ho nechcem prenajať. Tak sa začalo moje prvé podnikanie.

Vtedy ste už tušili, že by ste sa chceli venovať gastronómii?

Ja som na to prišiel akoby len včera. Istotu nadobúdam až v posledných rokoch. Lebo ja som taký samorast. Nemám na to ani školu, ani ma to nikto neučil. Až teraz si plne uvedomujem, že už viem, ako to robiť, na čo ľudia reflektujú, čo nemajú radi, čo im ponúknuť, aby na to pozitívne zareagovali.

„Úspech gastronómie určuje ten, kto to kúpi.
Nie sú to naše predstavy.“

Cestu ku kamennému podniku v Bratislave vám vydláždili stánky na festivaloch. Ľudia však začali porovnávať taštičky gyoza zo stánku a tie, ktoré ste podávali v prevádzke. V čom nastal problém?

Pôvodne sme nemali ambíciu otvoriť kamennú prevádzku. Boli sme akoby dotlačení ľuďmi. Stále sa nás pýtali, kedy už niečo konečne spravíme aj v Bratislave. Ja som perfekcionista, a tak som nakúpil technológie asi za 25–tisíc eur, nechal som si urobiť receptúry u najlepších kuchárov na Slovensku, ale neuvedomil som si jednu zásadnú vec. Ľudia začali tie gyozy porovnávať a je to úplne prirodzené, pretože oni mali nejakú emóciu z tých festivalov, na ktorých sme gyozy pražili. Ľudia milovali tú chrumkavosť, a všetko čo bolo na nich také perfektné, a zrazu im nejaký týpek predstavil v podstate úplne iný produkt, čiže síce gyozy, ale robené naparovaním a opražením tak, ako to robia tradične v Japonsku. Dostali sme veľa negatívnej odozvy.

Ako ste zareagovali?

Vtedy som si uvedomil, že ten diktát je úplne jednoznačný. Úspech gastronómie určuje ten, kto to kúpi. Nie sú to naše predstavy, že teraz spravím úplnú špecialitu a budem najbohatší na svete. Hlavne som si neuvedomil, že treba naozaj dávať pozor na to, že ak má produkt nejakú históriu a prichádza k veľkej zmene, tak nemožno automaticky očakávať prijatie. Trh nemusí reagovať tak, ako si myslíme, aj keď ponúkneme produkt tej najlepšej kvality.

Je podľa vás ťažké začať v Bratislave s gastronómiou? Aké to bolo pre vás?

Záleží, aký máte background. Gastronómia je jedna z najtvrdších prác. Keď ma aj niekto požiadal o radu, tak som ho najskôr odhováral, nech do toho nejde, že je to blázinec. Ja som už v štádiu, že sa z toho dokážem aj tešiť. Mám super tím, a to robí veľa. Bez dobrého tímu človek nespraví nič. Pokiaľ človek nemá dobrý tím, tak nemá šancu.

Ako ste si dokázali vytvoriť dobrý tím?

Dôverou. Je to ako s malým dieťaťom. Keď mu nedôverujete a nepodporujete ho, tak z neho vyrastie bojazlivec. Ale keď mu dáte dôveru a rešpektujete, že spraví aj chyby, napríklad že si rozbije koleno… Treba to brať tak, že aj ten neúspech je pre neho škola. Tak isto je to aj v gastronómii. Aj tu sa všeličo pokašle, ale je tam tá dôvera, že ten zamestnanec vie prijať zodpovednosť. Je to kľúč k tomu, ako budovať tím. Rešpektovanie chýb, neustála podpora, a samozrejme vzdelávanie a sebamotivácia. Ľudia totiž často kopírujú vaše správanie. Keď budete do práce chodiť namrzení, tak nikto nebude chcieť pre vás pracovať. Ale keď ste v pohode, tak aj tí ľudia okolo vás sa snažia byť v pohode. Človek sám tú morálku neukontroluje, ale keď máte silné jadro ľudí, ktorí vedia prečo to robia, tak tých ostatných po čase prestane baviť vytvárať zlú atmosféru a sami odídu.

Okolo rozbiehania vlastnej kamennej prevádzky bolo určite veľa práce, popritom ste museli riešiť administratívne záležitosti so založením vašej spoločnosti. Ako ste to zvládali?

V tomto mi veľa pomohla Firmáreň. Je to online systém, čo mi vyhovuje. Je to jednoduché a z môjho pohľadu aj pomerne lacné. Ja si svoj čas vážim a chodiť po nejakých úradoch a vypĺňať tlačivá si neviem predstaviť. Všetky zmeny riešim prostredníctvom nich, čiže tá spolupráca stále trvá.

Street food je stále viac obľúbený, a nielen v Bratislave. Bojovať s tlakom konkurencie sa darí najmä inakosťou. V čom ste výnimoční, iní než ostatní?

Čo sa týka kamenných prevádzok, tam je dôležité si uvedomiť, kde sa tí ľudia pohybujú a ako sa správajú. Všetci pociťujeme nedostatok času. Ten rozdiel v našej prevádzke je, že fungujeme ako samoobslužná predajňa, čiže zákazník nie je akýmsi rukojemníkom čašníka, ktorého musí žiadať o účet, čakať kým si objedná a podobne. Oproti iným sme tak rýchlejší.

Čo beriete za alfu a omegu vášho úspechu?

Určite je to pokora. Hlavne je dôležité, aby ste sa nenechali poblázniť, keď sa vám začne dariť. Stáva sa, že človek spyšnie a zabudne na ľudí okolo seba. Poznám talentovaných ľudí, ktorí svoju kreativitu pochovali svojím správaním sa voči zamestnancom. Ale práve ten tím je tou alfou a omegou, lebo bez neho sa človek nepohne. Keď človek stratí to spojenie medzi sebou a ľuďmi, stratí aj sám seba, teda zabudne na to, čo ho tešilo na začiatku.