Všetci ju odhovárali. Chorvátka dnes vedie na Slovensku firmu, ktorá má meno

Ako vám napadlo začať sa vôbec venovať cudzincom na Slovensku?

Spočiatku  som sa cítila osamelá, takže som vlastne chcela pomôcť sebe.  Nemala som tu rodinu, kamarátov. Prišla som sem úplne sama. Navyše pochádzam z krajiny, kde sú ľudia oveľa otvorenejší ako na Slovensku. V podstate som si tu založila vlastnú komunitu.

Komunita Internationals Bratislava sa rozrastala naozaj rýchlo, ako sa projekt rozbiehal?

Najskôr šlo o čisto neformálne stretnutia s kolegami z IBM. Objednali sme si v podniku stôl a tam sme sa zhovárali.  Neskôr sa začali pridávať cudzinci z iných korporácii, no a potom dokonca aj Slováci, pretože sa im páčilo to medzinárodné prostredie. Keď komunita začala rásť, začala som organizovať  väčšie akcie, výlety, diskotéky. Dnes už mi na párty príde aj 700 ľudí. Začali sme dvadsiati, teraz nás je viac ako 25 tisíc.

Spočiatku mi ani nepadalo, že na tom raz budem zarábať. Najskôr som do projektu nemusela ani finančne investovať. Po prvých neformálnych stretnutiach som založila občianske združenie.  Z neho som ale nemala takmer žiadny zisk.  Až neskôr som začala robiť aj komerčné projekty, a preto som si založila spoločnosť. Dnes fungujú združenie aj firma nezávisle, pričom s.r.o. sa zameriava na komerčné akcie a združenie na nekomerčné, ktoré financujem z grantov.

Čomu všetkému sa teda v rámci podnikania venujete?

Organizujeme rôzne workshopy, jazykové kurzy aj vrátane slovenčiny pre cudzincov, robíme yogu, pilates, tai-chi, zumbu či brušné tance v angličtine vo vlastnom komunitnom centre. Usporadúvam jednodňové výlety po Slovensku. Máme ale aj kurzy varenia na rôzne témy, napríklad slovenskú kuchyňu, či mexickú.

Robíme rôzne kreatívne kurzy pre ženy a deti. Organizujeme tiež diskusie. Napríklad si pozveme cudzinca so zaujímavým životným príbehom, a potom diskutujeme. Pre cudzincov tiež premietame slovenské filmy s anglickými titulkami. Okrem organizovania akcií pre nich tiež poskytujem poradenstvo, napríklad ako si nájsť ubytovanie, prácu, ako riešiť problémy s vízami a podobne. Je toho naozaj veľa.

Dá sa to stíhať?

Už to robím dlho, takže mám svoj režim. Môj program je presne naplánovaný, takže žiadna minúta nie je stratená. Hoci to môže vyzerať tak, že nič nerobím, v skutočnosti každý deň vstávam o šiestej ráno, od siedmej už pracujem a končím o siedmej večer. Vo voľnom čase rada hrám na klavír, varím, chodím do prírody, učím sa nové jazyky. Zatiaľ viem päť jazykov a učím sa šiesty, nemčinu.

Aké prekážky ste najprv musela prekonať?

Nebolo to ľahké. Keď  som sem prišla v roku 2010, Chorvátsko ešte nebolo v Únii. Dodnes si pamätám, ako som sedávala na cudzineckej polícii niekoľko dní za sebou už od tretej ráno. Skomplikovalo mi to aj prácu. V IBM som mala začať v auguste a nakoniec som mohla nastúpiť až v septembri. Takže som prišla s kuframi, zaplatila si ubytovanie, a zrazu mi povedali, že ešte mesiac nebudem pracovať.

Keď som začínala s projektom, nemala som peniaze na to, aby som si platila účtovníka a personál, čiže všetko som si musela robiť sama, od grafického dizajnu a marketingu po upratovanie. Dlho som kombinovala prácu v IBM a prácu na projekte, no po čase som to už nezvládala. Viac ako osem hodín denne som venovala projektu k tým ôsmym hodinám v IBM. Dokonca už aj lekár ma upozornil, že to so mnou nevyzerá dobre. Musela som sa rozhodnúť.  Radila som sa s mojím okolím, priateľmi, rodičmi, no všetci ma prehovárali, aby som ostala  v IBM.

Po odchode z práce  to bolo veľmi ťažké. Musela som sa vzdať svojho životného štandardu. Z pekného bytu v centre Bratislavy som sa presťahovala do Petržalky, kde som bývala s ďalšími piatimi ľuďmi.  Občas ma prepadlo zúfalstvo. Pýtala som sa samej seba, načo to robím, no mala som víziu a povedala som si, že ešte vydržím. Bola to jednoducho fáza, ktorá po pár mesiacoch prešla.

Čo považujete teraz za svoj najväčší úspech?

Teraz som hrdá najmä na svoje komunitné centrum a momentálne už mám okolo seba zohratý tím a všetko funguje ako má. Navyše, Internationals Bratislava je dnes značkou, ktorá  má na slovenskom trhu meno.

Je niečo, čo by ste poradili tým, ktorí chcú ísť vlastnou cestou a rozbehnúť biznis?

Myslím si, že administratíva ohľadom zakladania Občianskeho združenia a firmy bola tá najjednoduchšia vec na celom procese, najmä ak tu existujú spoločnosti ako Firmáreň. Najťažšie je to celé rozbehnúť. Veľa ľudí si myslí, že na začiatku treba hneď založiť s.r.o., ale ja vravím, nech si najskôr vyskúšajú robiť to zadarmo, či sa im to oplatí, a či je o také služby na slovenskom trhu záujem.

V prvom rade ich ale tá práca musí baviť, pretože ak ju nerobia zo srdca, tak  to väčšinou nevydržia. Je potrebné sa tiež neustále zlepšovať, každý deň sa niečo nové naučiť, rozširovať kontakty. A hlavne si treba určiť priority. Nemyslím si, že sa dá robiť naplno viac vecí súčasne.

Aké boli reakcie ľudí, ktorí vás odhovárali od podnikania a teraz vidia, že máte úspech?

Niektorí za mnou prišli a úprimne sa mi ospravedlnili a zagratulovali mi k úspechu. No tiež som sa stretla s reakciami, že ak nezarábam aspoň dvakrát viac ako v IBM, tak to za to nestálo. Ja to tak nevnímam. Robím, čo ma napĺňa, a to je pre mňa oveľa dôležitejšie. Radšej zarobím  menej, ale moja práca je zároveň aj moje hobby.